Úsmevné príbehy
Tak ako je tomu aj dnes, v minulosti sa tiež stávali rôzne historky, ktoré vzbudili úsmev na tvárach ľudí, niektoré z nich sa stali tak populárne alebo výnimočné, že ich zachytila aj dobová tlač a tak sa môžeme preniesť na prelom 19 a 20 storočia a pripomenúť si niektoré z nich, ktoré sa odohrali v našom okolí.
Stalo sa, že v jednej trestnej veci sa pred senát kráľovského súdu v Rimavskej Sobote, počas roku 1908 postavil chudobný sedliak. Stojac pred sudcom si vypočul všetky obvinenia vznesené proti nemu a na koniec reči, sa ho sudca spýtal. Obžalovaný viete súdu dodať niečo na Vašu obhajobu? Na to chudobný sedliak žmoliac v ruke svoj klobúk veľmi pokorne odpovedal. Môj bože, Vaša ctihodnosť pán sudca, ja som veľmi chudobný človek ale napriek tomu Vám na svoju obhajobu viem dodať dve pekné prasiatka.
Veľmi žalostne zaplatil notár z Drne Vojtech Halasi, že dopredu pil na „medvediu kožu“. Na jar roku 1902 totiž zadržal osobu, ktorej opis sa hodil na Gyözőa Kecskeméthyho a našiel u neho aj list na základe ktorého sa oprávnene domnieval, že zadržal chýrneho zlodeja z Rimavskej Soboty. Veľmi sa tomuto potešil, pretože kvôli šťastnému zadržaniu, očakával finančnú odmenu zo župného sídla. Usporiadal veľkú zábavu, na ktorú použil obecné peniaze dúfajúc, že po obdržaní odmeny ich do obecnej pokladni vráti. Počas zábavy však vysvitlo, že niekoľko jeho „priateľov“ si z neho kruto vystrelilo. Nešťastný notár zadržal osobu, ktorú v živote nevidel a ktorú si pre úspešnosť výstrelku si najali jeho priatelia, aby na jeden deň zahral úlohu Kecskeméthyho. Celá táto zábava však mala pokračovanie. Notár teda nemohol dostať odmenu a nemal z čoho vrátiť peniaze do obecnej kasy, ktoré použil na usporiadanie zábavy. Proti dôverčivému notárovi bolo za spreneveru zahájené konanie, na základe ktorého prišiel o svoju funkciu a samozrejme musel uhradiť škodu. Či sa mu jeho „tiež priatelia“ poskladali na tento dlh o tom už história mlčí.
Počas roku 1899 sa v Zjednotenom protestantskom gymnázium v Rimavskej Sobote stalo, že pred mapou na hodine dejepisu jeden malý žiačik bezradne prešľapoval. Jeho úlohou, ktorú mu dal pán profesor, bolo ukázať trasu tatárskeho vpádu cez Verecký priesmyk až do Peštianskej oblasti. Nešťastný žiak sa odhodlal na zúfalý krok a urobil ukazovátkom poloblúk na mape. Profesor konštatoval podľa ukážky trasu Košice – Miškovec – Debrecín a Szolnok a spýtal sa svojho žiaka či mu ukázal železničné spojenie týchto miest. Odpoveď žiaka bola, že áno. Na to sa ho pán profesor spýtal: A snáď tatárske vojská k nám prišli vlakom a to už pán profesor dvíhal hlas. Nie bola neurčitá odpoveď žiaka a prečo nie bola otázka pána profesora. Lenže tu už opustila úplne odvaha malého žiaka a tak stíšeným hlasom odpovedal. Preto neprišli k nám vlakom, lebo sa naň nezmestili.
