Tento príbeh sa mi zdá byť neskutočným a v živote som nepredpokladal, že budem robiť reklamu mestám Fiľakovo a Lučenec, ktoré týmto odporúčam turistom navštíviť, sú tam skvosty, ktoré sa oplatí vzhliadnuť a hlavne sú tam správni ľudia na správnych miestach. 8.3.2014 som sprevádzal v uvedených mestách autobusový zájazd z Maďarskej republiky, presne 45 ľudí. Ich hlavné priority boli- hrad Fiľakovo, Rímskokatolícky kostol vo Fiľakove, Novohradské múzeum a galéria, Rímskokatolícky kostol, Evanjelický kostol, Kalvínsky kostol, synagóga, historický cintorín a historické jadro mesta Lučenca.

Na prvý pohľad jednoduchá záležitosť, lenže, hlavná turistická sezóna začína až 15 marca. Hradné múzeum vo Fiľakove je ústretové a otvára svoje brány, sprievodca areálom je tak „nadupaný“ vedomosťami o hrade, že sa vôbec nedostanem k slovu. S primeraným rešpektom sledujem, ako promptne reaguje na každú otázku. Úvod je vynikajúci a my sa presúvame k Rímskokatolíckemu kostolu, čaká tam na nás mních a neznáma slečna, ktorá nás okamžite začne zasväcovať do histórie kostola, tiež sa dokonale vyzná v tejto oblasti a ja sa opäť nedostanem k slovu. Opúšťame Fiľakovo a presúvame sa do Lučenca. Konečne sa v autobuse dostávam k mikrofónu a aspoň chvíľu si nepripadám, že som tam vlastne úplne zbytočný. Novohradské múzeum a galéria je v sobotu zatvorené, ale toto tiež nie je problém, vychádzajú mi v ústrety a dostávame sa dovnútra. Prehliadka začína Hodejovským bronzovým pokladom, pani, čo nás sprevádza, netuší, že práve vstupuje na tenký ľad. Moje nádeje sa však rozplývajú, a tak mením taktiku a presúvam sa na koniec skupiny, aby som aspoň opozdilcom  mohol podať nejaké informácie.

V múzeu trávime viac času ako som predpokladal a môj harmonogram začína naberať trhliny. Pri odchode z múzea sú milou pozornosťou propagačné materiály, turisti sú prekvapení,  pretože sú zdarma. Presúvame sa k Evanjelickému kostolu, čaká na nás ThMgr. Ján Rajtók. Sadáme si v kostole do lavíc a počúvame prierez histórie kostola. V tej chvíli už viem, že môj časový harmonogram sa definitívne zrútil a viem aj to, že moje vedomosti o Fiľakove a Lučenci majú dosť veľké trhliny. Pri odchode z kostola a lúčení spomeniem, že sa mi nepodarilo nadviazať kontakt so správcom Kalvínskeho kostola. Pozýva ma na faru a v priebehu 5 minút a jedného telefonického rozhovoru mi oznamuje, že pán farár už na nás čaká v kostole. Rýchlo sa preženieme vedľa artézskej studne a vstupujeme do Kalvínskeho kostola. Opäť sme usadení do lavíc a sme zaplavení množstvom informácií o jeho histórii, na záver vstupujeme do podzemia, kde sú sprístupnené archeologické nálezy kostola zo stredoveku, vysvietená je aj hrobka. Pri východe z kostola sa začínajú prvé „sťažnosti“ turistov.

Konštatujú, že v priebehu dňa už dostali toľko informácií, že nie sú schopní  ich absorbovať. Ubezpečujem ich, že to najhoršie ešte len príde, lebo ja som ešte stále nemal možnosť prehovoriť, popravde už ani ja neviem, kde je „sever“, som presne v takom istom stave ako oni.  Brány nám otvára Rímskokatolícky kostol, prekvapenie na nás čaká hneď vo vchode vo forme bohatej ponuky pohľadníc mesta, rôznych propagačných materiálov a novín, všetko je založené na báze čestnosti, žiadna kontrola, len cenník a pokladnica, ceny vyložene ľudové. Pozornosť púta panel s elektronickými sviečkami. Po vložení mince 0,50 centov, sviečka svieti jednu hodinu. Tu ide moje poďakovanie za ústretovosť pánovi dekanovi ThDr. Rastislavovi Polákovi PhD.  Nebolo by spravodlivé niektorý kostol vyzdvihnúť, každý jeden má svoje osobité čaro a jedinečný príbeh a ja ako ateista budem rozprávať o kňazoch v superlatívach, kde každý jeden z nich urobil všetko preto, aby sme sa tam necítili len dobre, ale vynikajúco.

Začína šero a opúšťame Lučenec, najbližšie pokračujeme tam, čo sme teraz nestihli. Turisti sú nadmieru spokojní a plní zážitkov. Nepadla ani jedna, jediná sťažnosť. Vo všetkých inštitúciách, kde sme boli, na nás čakali usmievaví profesionáli, ktorým sa nedalo vôbec nič vytknúť. Nebola žiadna monotónnosť, jednoducho vedeli zaujať a sústrediť pozornosť návštevníkov na svoju osobu. Nikde sme sa nestretli s nijakým zákazom, bolo nám sprístupnené všetko, čo sme chceli vidieť, fotografovať sa mohlo bez akýchkoľvek obmedzení a na počudovanie bez poplatkov.

Dnes už viem, že dobré meno Fiľakova a Lučenca sa bude šíriť Maďarskom a stačilo k tomu veľmi málo, len obyčajný ľudský prístup, ktorého som bol svedkom.  Prichádza lúčenie a spoločne konštatujeme, že najbližšie musíme ísť pomalším tempom, bolo toho veľa na jeden deň, nestihli sme si sadnúť ani na povestnú kávu. Preberáme ďalší program a zisťujem, že v ňom absentuje Rimavská Sobota, bol by som zlý lokálpatriot, a tak spúšťam ódy na Gemersko-malohontské múzeum, dosiahol som, čo som chcel a je zaradené do plánu spolu aj s kostolmi v Údolí Gortvy a v Rimavských Janovciach. Vystupujem z autobusu a dostávam potlesk na otvorenej scéne, viem, že nepatrí mne, ale ľuďom, ktorých som oslovil a vyšli mi v ústrety, aby sme sa dostali všade, kde sme chceli, za čo im patrí moje najhlbšie poďakovanie.

Apropo, navštívte Fiľakovo a Lučenec, schválne som nepísal, čo je vo vnútri inštitúcií, ale verte mi, že budete nadmieru spokojní a prekvapení, je to len na skok od nás…

Autor: Vladimír Gondáš