Spravodlivosť nezaspala...
21. 9. 2020
Prichádzal posledný týždeň zimného obdobia a na dvere už klopala jar roku 1919. Bolo to rušné obdobie, na troskách Rakúsko – Uhorskej monarchie sa pomalými krokmi udomácňovalo Československo. V blízkosti štátnych hraníc neboli prestrelky výnimočným zjavom a do toho prichádzala odvodová povinnosť. Povolávacie rozkazy ignorovala časť obyvateľstva, spravidla maďarskej národnosti. Niektorí z nich unikali cez hranice do Maďarska a boli aj takí, ktorí vyčkávali, že čo sa stane a dočasne hľadali útočisko a úkryt v lesoch a medzi nimi tiež boli vojenskí zbehovia skrývajúci sa pred všetkými. Jeden z takýchto úkrytov bol nad kameňolomom pri Nižnej Pokoradzi a druhý nad vinicou pri Zacharovciach. Medzi týmito dvomi skrýšami vykonávali pochôdzky, aby mali istotu, že im nič nehrozí zo strany československých úradov a nenájdu ich. V Rimavskej Sobote pracoval ako advokátsky koncipient Dr. Zoltán Bášthy a on v čase voľna chodieval na prechádzky k Nižnej Pokoradzi. Bolo tam jazierko, kde sa kedysi močilo konope, zarastené šašinou a tŕstím, tam zvykol oddychovať. V nedeľu dňa 13.3.1919 tesne po obede si Zoltán Básthy obliekol tmavý oblek, na hlavu založil klobúk a do ruky si zobral knihu autora Imre Madácha s názvom Tragédia človeka. Do nej si zvykol zapísať poznámky, keď ho pri čítané niečo napadlo. Zahľadený do knihy sa blížil k jazierku a už bol neďaleko od neho. Nevnímal svoje okolie a zrazu mu cestu skrížili štyri postavy a pred očami sa mu zjavili hlavne štyroch pušiek zn. Mannlicher. Bola to patrola zbehov a v nej sa nachádzali traja obyvatelia Nižnej Pokoradzi, konkrétne Ján Varga, Štefan Tankó, Július Szabó st., a Július Lehotai obyvateľ zo Zacharoviec. Predpokladali, že tento dobre oblečený pán je im na stope a preto ho zastavili. Vyzvedali sa, kto je, čo tam robí a načo prišiel. Zoltán Bášthy sa im predstavil ale požadoval to isté aj on po nich. Július Szabó st., najskôr zachoval rozvahu a predstavil sa mu pod falošným menom s tým, že sú obecní strážnici zo Zacharoviec. Potom však pristúpil k Bášthymu a udrel ho päsťou do tváre, pridali sa aj ostatní traja a bili ho. Bášthymu sa podarilo dostať z obkľúčenia a dal sa na útek, dokonca prešiel viac ako sto metrov a nik ho neprenasledoval. Medzitým sa banda radila, že čo budú robiť. Bolo im jasné, že pokiaľ Zoltán Bášthy dôjde do mesta, tak budú mať problémy a prídu ich hľadať četníci. Július Szabó st., začal hecovať Jána Vargu so slovami, tak sa ukáž ako vieš strieľať, veď si poľovníkom. Ján Varga si dal dole z pleca zbraň a zamieril. Zoltán Bášthy bol od nich vzdialený už na štyristo krokov a akurát sa otočil pozrieť sa, či ho prenasledujú, keď zaznel výstrel. Projektil ho zasiahol nad srdcom do hrude, zavrávoral ale nespadol. Tackavo sa pohol ďalej, ale to už mu boli v pätách Štefan Tankó a Júlis Lehotai. Ozvali sa dva výstrely, trafil síce len jeden, ale guľka mu rozriešila lebku a Zoltán Bášthy sa mŕtvy zrútil na zem. Nechali ho ležať tam, ale neskôr zistili, že urobili chybu. Keď sa zotmelo, tak sa vrátili na miesto činu. Panoval pokoj a zatiaľ ich skutok nik neobjavil. Mŕtvolu odtiahli do jazierka, ale voda neprikryla hlavu obete a tak nalámali tŕstie a tým ju zakryli.
Na druhý deň keď Zoltán Bášthy nenastúpil do práce, tak jeho nevlastný brat, pomocný prokurátor Dr. Martin Lehoczky dal vyhlásiť pátranie. Pátranie bolo bezúspešné a až dňa 15.5.1919 keď v jazierku opadla voda, tak mŕtvolu objavil gazda Ján Tankó z Nižnej Pokoradzi. Telo v značnom štádiu rozkladu bolo dňa 17.5. podrobené pitve. Túto realizovali rimavskosobotskí lekári Dr. Zehery a Dr. Lányi. Konštatovali, že ide o samovraždu a ako hlavnou indíciou sa stali kryštáliky pušného prachu, ktoré sa zachovali po výstrele do hlavy. Vražedná zbraň sa nenašla, predpokladalo sa, že je niekde na dne zapadnutá do bahna. Tejto verzii bol náchylný uveriť aj nevlastný brat obete, pomocný prokurátor Martin Lehoczky, lebo si spomenul, že Zoltán Bášthy už raz chcel spáchať samovraždu ešte v časoch, keď bývali v Leviciach. Prípad sa teda uložil, ale četníci neboli s výsledkom spokojní. Nestávalo sa, aby človek čo spáchal samovraždu nemal vo vreckách vôbec nič. Neoficiálne pokračovali ďalej vo vyšetrovaní. Do toho prišiel deň 31.5.1919 a mesto Rimavskú Sobotu obsadili vojská Maďarskej republiky rád. Československé úrady evakuovali. Začiatkom júla toho istého roku boli z mesta vytlačené maďarské boľševické vojská a činnosť úradov sa obnovila, ale došlo tam k zmene v obsadení postov. Bývalý pomocný prokurátor Martin Lehoczky opustil Československo a stal sa sudcom v meste Balažské Ďarmoty v Maďarsku. Aj na četníckej stanici boli zmeny a na vraždu, ktorá sa udiala v tých neistých mesiacoch sa pomaly ale isto zabudlo.
Po uplynutí deviatich rokov od vraždy v roku 1928 prišiel do Rimavskej Soboty slúžiť vrchný četnícky strážmajster Štefan Demáček. Do rúk sa mu dostal starý uložený spis. Mohol ho nechať odpočívať, veď bola úradne konštatovaná samovražda, ale intuícia ho prinútila pustiť sa do vyšetrovania. Jeho práca trvala viac ako štyri roky a bola brilantná. Ani jeden z páchateľov netušil, že sa okolo nich sťahuje slučka. Postupom času sa z nich stali vážení gazdovia, ktorí prebrali a zveľaďovali rodinné hospodárstva. Vrchný strážmajster Demaček preto postupoval veľmi opatrne. Podarilo sa mu získať súhlas nadriadených a k dispozícii dostal mimo četníkov z Rimavskej Soboty ešte aj četníkov z Hrachova a Hrušova. Dňa 4.10.1932 presne o 06.00 hod., boli četníkmi obsadené tri domy v Nižnej Pokoradzi a jeden v Zacharovciach. Zároveň sa zahájili domové prehliadky a zadržali sa podozriví. Na miesto sa dostavili aj pracovníci justície a v každom dome boli dvaja z nich. U Júliusa Lehotaia bola domová prehliadka neúspešná. V dome Júliusa Szabóa st., sa dlho nedarilo nič nájsť, napokon objavili četníci jedne vreckové hodinky a retiazku. Július Szabó st. tvrdil, že hodinky aj s retiazkou kúpil kedysi od obchodníka s vínom Františka Martinovitsa za 2.000 korún. V dome Jána Vargu sa našiel cviker, on však uviedol, že ho našiel v Rimavskej Sobote vo vinici tamojšieho mäsiara Szabóa. Vrchný strážmajster Demaček sa ocitol na tenkom ľade, mal zadržaných o ktorých tušil, že sú páchateľmi beštiálnej vraždy ale nemal dôkazy, ani jeden sa ku skutku nepriznal. Jeden z četníkov vzal zaistené veci a dostal súhlas ísť na súd do Maďarska za Martinom Lehotzkym. Bolo to veľmi dobré rozhodnutie, on medzi predmetmi spoznal síce len cviker, ktorý patril Básthymu. Dokázal ho však presne identifikovať, lebo ho svojmu nevlastnému bratovi kupoval práve on. Medzitým prialo šťastie aj četníkom v Rimavskej Sobote, pretože sa v obecnej knižnici v Nižnej Pokoradzi našla kniha Imre Madácha s názvom Tragédia človeka. Túto knihu venoval knižnici v roku 1922 Július Szabó st., a dosvedčil to knihovník, učiteľ Ľudovít Simon. V knihe boli ručne písané poznámky, súdny znalec z grafológie Július Celder vydal jednoznačné stanovisko, že tá kniha kedysi patrila zavraždenému Básthymu. Kruh sa uzavrel a pod ťarchou dôkazov sa napokon k vražde všetci priznali a opísali celý skutok. Na súde defilovalo veľa svedkov, resp. súdnych znalcov a dôkazy sa podarilo ešte viac rozšíriť a tak páchateľov vraždy po uplynutí štrnástich rokov dobehla spravodlivosť na súde v Rimavskej Sobote...
Zdroje :
Gömör zo dňa 22.10.1933 Gömör zo dňa 16.10.1932 Lidové noviny zo dňa 10.10.1932 Lidové noviny zo dňa 22.7.1933 Národní listy zo dňa 18.7.1933
Komentáře
Přehled komentářů
Zatím nebyl vložen žádný komentář
