Rimavská Sobota – Hladomor a trpký koniec geniálneho staviteľa
Roky 1845 – 1847 boli neúprosné a stali sa rokmi neúrody. Navyše sa v Európe rozšírila zvláštna choroba zemiakov, ktorá zasiahla aj naše územie. Vidiek bol zrazu bez obilnín na chlieb a chýbalo aj to najdôležitejšie čo živilo chudobu a to zemiaky. Hotová katastrofa však nastala v rokoch 1846 – 1847, keď sa dostavila na ich prelomoch krutá zima a mráz zničil aj prípadnú úrodu ovocia. To málo čo zostalo v sýpkach ničili hlodavce, ktoré sa rozmnožili a do tej tragédie prišla aj povodeň. Ľudia začali následkom hladu umierať.
Situácia sa v Rimavskej Sobote začala zlepšovať v mesiaci júl roku 1847. Trh začal postupne ožívať a za posledné tri týždne padla cena životne dôležitých potravín viac ako o polovicu. Nová úroda na poliach sa ukazovala veľmi sľubne a ľuďom sa rozlievala v žilách nádej na lepšiu budúcnosť. Dôležitú úlohu od začiatku roku 1847 zohrávali v meste tabulárni sudcovia Ferdinand Lenner a Karol Záborszky, ktorí spolu s predstaviteľmi mesta vyvíjali neúnavnú starostlivosť o hladujúcich chudákov. Na tomto poli vynikol tiež miestny staviteľ Ferenc Miks, ktorý zo svojich vlastných súkromných prostriedkov zabezpečoval nevyhnutné živobytie pre 300 až 400 osôb. Viac ľudí dokázal živiť už len jágerský biskup, ktorý takto pomáhal až tisícke hladujúcich. V Rimavskej Sobote v tých pohnutých časoch hľadalo spásu aj väčšie množstvo obyvateľov Oravy, ktorá bola na tom oveľa horšie ako náš región.
Staviteľ Ferenc Miks (1814 — 1879), ktorého som už na týchto stránkach spomínal, mal veľké zásluhy na rozvoji mesta a vlastne mu pomáhal, ako len vedel. Do Rimavskej Soboty mal prísť niekedy v roku 1839 a prakticky v tej dobe skoro každá jedna významnejšia budova niesla jeho rukopis. V Rimavskej Sobote vtedy stáli ešte po väčšine domy postavené z dreva a so šindľovou strechou, z toho dôvodu u nás horelo až príliš často. Nariadením mestského úradu sa použitie týchto materiálov pri novostavbách zakázalo. Každý jeden nový stavebný plán musel byť predkladaný mestskej komisii na schválenie. Začalo sa stavať z kameňa a ako strešné krytina sa musela použiť pálená škridla alebo plech. Prichádzala chvíľa Ferenca Miksa. Keď mal dostatočné množstvo peňazí, tak skupoval chatrče, stodoly, polorozborené domy, tieto následne dal zbúrať a na ich mieste na svoje vlastné náklady staval domy nové. Tieto stavby novým majiteľom nepredával za hotovosť, ale zamieňal za rôzne pozemky, ktoré ležali úhorom, zarastené papradím, či neobhospodarované vinice alebo iné nehnuteľnosti. Stávalo sa, že novostavbu zamenil za zostarnuté parádne záprahy a z rozvoja mesta mal mať údajne viac strát ako osohu. Možno to bola pravda a možno nie úplná, ale dobová tlač písala práve v tomto tóne.
Záver jeho pôsobenia v našom meste bol poznačený tragédiou, ktorá sa mala odohrať na konci jari roku 1857. Pri svojich stavbách používal granit, ktorý ťažil v koryte Cintorínskeho potoka, teda niekde v miestach za dnešnou ulicou Gorkého. Mal so sebou dvoch mladých pomocníkov murárov, ktorý do masívu vysekali otvor do ktorého vložili pušný prach so zápalnou šnúrou a riadne otvor utesnili. Šnúra sa zapálila a bola primerane dlhá na to, aby všetci traja ustúpili do bezpečia. Očakávaná explózia nenastala a šnúra dohorela. Po chvíľke čakania sa rozhodli pokus zopakovať a pristúpili k skale. Dvaja pomocníci sa zohli a jeden z nich chcel vytiahnuť vyhorenú šnúru, keď sa ozvala ohlušujúca explózia. Skala sa rozletela a prvému mládencovi výbuch okamžite odtrhol obe ruky, jeho tvár bola zohavená a oči ťažko zranené. Druhému mládencovi výbuch zdevastoval hrudný kôš, vyrazil mu jedno oko a druhé nevyliečiteľne zranil. Devastačné zrazenia spôsobili, že sa im dávala len veľmi malá nádej na prežitie. Ferenc Miks mal šťastie v nešťastí, utrpel len zranenie tváre, ktoré nebolo nebezpečné. Nestál v úplne tesnej blízkosti počas výbuchu a pravdepodobne tiež telá jeho pomocníkov absorbovali väčšiu časť explózie. Aj keď jeho zranenie nebolo závažné, údajne následkom prežitého otrasu mala začať jeho kariéra pozvoľne upadať...
Fotografia je ilustračná, myslím že z roku 1867, musím dohľadať v pc zdroj a upresniť to. Rozmiestnenie kostolov nesedí, pravdepodobne kreslené tak, aby sa navzájom na Hlavnom námestí neprekrývali. Všimnite si ostrovček na Rimave, parádna oddychová zóna...
Budapesti Hírlap zo dňa 18.9.1857 Regélő - Pesti Divatlap, júl – december 1847 Pesti Napló zo dňa 10.6.1857
https: //korzar.sme.sk/ c/5653362/hladomor-z-neurody-a-nakazy-zemiakov-v-rokoch-1845-47.html
