Vitajte v Hodejove !

V dnešnej pandemickej dobe sa všetci z nás stretávajú trebárs v nákupných centrách s dávkovačmi dezinfekčných prostriedkov. Tie modernejšie už nie sú mechanické, ale majú zabudovaný dávkovací senzor. Mechanický dávkovač bol v Uhorsku prihlásený na patent dňa 1.3.1903 a bolo mu pridelené živnostenské povolenie číslo 34152 v triede III/b. Už tušíte správne, jeho pôvod siaha do nášho okresu a to konkrétne do Hnúšte.

Na začiatku 20. storočia ešte stále platilo v lepších kruhoch, že kto z chlapov nefajčí, tak je zženštilý. Nuž rôzne tabakové produkty prinášali so sebou aj nežiaduce účinky. Chlapi si v tých časoch potrpeli na dokonale upravené a vykrútené fúzy. Tí solventnejší navštevovali za týmto účelom pánskeho kaderníka. Jedným z vedľajších účinkov fajčenia bolo, že od nikotínu naberala pánska okrasa žltkastý nádych a páni tak strácali na dôstojnosti, lebo vtedy leteli čierne fúzy. Druhou skupinou boli Tí, ktorým táto pánska okrasa následkom veku už šedivela a tak spásu hľadali u pánskeho kaderníka. Na udržanie správneho tvaru fúzov sa používala zmes vosku, masti a Benátskeho terpentínu. Po nanesení sa konce fúzov vykrútili nahriatou kulmou a takto vystrojený fičúr, už mohol vyraziť za devami do spoločnosti.

Tieto rôzne prípravky na fúzy, vlasy alebo na holenie boli uskladnené v rôznych nádobách. V holičstvách nezriedka dochádzalo k zaschýnaniu a následnému znehodnocovaniu týchto produktov, pričom sa do úvahy bralo aj nie najlepšie hygienické uskladnenie, keďže v pánskych kaderníctvach sa z jednej nádobky obsluhovali viacerí klienti.

Toto všetko vŕtalo v hlave kaderníkovi z Hnúšte, menom Štefan Bosánszky a preto vzal rozum do hrsti. Vyrobil dávkovač použiteľný ako na vosky, tak aj iné kozmetické prípravky. Základ tvoril kovový valec, ktorého spodná časť bola zosilnená a odnímateľná. Po vložení prípravku do valca, sa zakladala spodná časť, v ktorej bol piest kopírujúci vnútorné priestory valca. Tento piest bol ukotvený v strede železnou tyčkou okolo ktorej sa vinula oceľová pružina. V hornej časti valca bolo ukončenie v tvare lievika, kde bol umiestnený uzáver. Pokrútením uzáveru na jednu alebo druhú stranu sa hrdlo vývodu otváralo resp. zatváralo. Aby nad kohútikom nedochádzalo k zaschýnaniu napr. mydla, tak sa tam vkladal pripravený kolík. Tlak oceľovej pružiny na piest spôsoboval, že po otvorení kohútika vytekal zo záveru obsah valca.

Zásluhou toho, že valec bol hermeticky uzavretý, nedochádzalo k znehodnocovaniu jeho obsahu, pričom za pomoci kohútika, si kaderník vedel dávkovať toľko vosku, šampónu alebo peny na holenie, koľko práve potreboval.

Nuž povedzme si, neboli Tí naši predchodcovia vynaliezaví?

Na obrázku je časť patentu Štefana Bosánszkeho