Pacient za všetky drobné...
V areáli nemocnice v Rimavskej Sobote medzi budovami interného a chirurgického oddelenia stojí do dnešných dní ošarpaná budova. Tí starší si ju budú pamätať ako bývalé detské oddelenie. Pôvodne však bola postavená pre potreby duševne chorých pacientov a liečili sa tam tiež infekčné choroby.
V strede mesiaca január roku 1911 z oddelenia pre duševne chorých utiekol Andrej Pauko. Využil chvíľkovú nepozornosť personálu a svoju veľkú silu, keď na dverách cely vypáčil mreže. Spravidla v nočných hodinách sa potuloval po meste a blízkom okolí a hľadal niečo na zahryznutie. Pre svoj nedomyslený útek si nezvolil práve najlepšie počasie, zima bola v plnom prúde a on hľadal nejaký teplý úkryt.
Po necelých desiatich dňoch túlania dospel k záveru, že najlepšie mu bude v nemocnici, ale nie na oddelení, kde predtým ležal. V nočných hodinách prišiel k hlavnej budove nemocnice (dnešné interné oddelenie) a po rebríku vyliezol na povalu. Na povale objavil vyúdené šunky, ktoré tam boli uskladnené pre potreby nemocnice. Osem z nich skvačil vložil do vreca a priložil k nim tiež fľašu vody, spolu s nožíkom. Svoj lup uviazal na špagát a spustil ho dole po rebríku.
Takto zásobený proviantom prešiel k budove psychiatrického oddelenia a vliezol so teplovzdušnej šachty, ktorá mala na starosti rozvod teplého vzduchu na vykurovanie pavilónu a slúžila tiež na vetranie. Schuti sa pustil do šunky a zrazu personál oddelenia aj s pacientmi ucítili v budove omamnú vôňu údeného mäsa.
Tá vôňa sa v rôznych intenzitách v závislosti od hladu Andreja Pauka niesla čoraz častejšie v priestoroch nemocnice. Vôňa to nebola nepríjemná, ale personál sa ju pokúsil odstrániť vetraním. Čím viac vetrali, tým viac sa vôňa šírila. Nepredpokladal nik z nich, že by sa údené mäso mohlo nachádza akurát vo vykurovacej a vetracej šachte.
Po pár dňoch sa tie vône začali miešať. Tú príjemnú šunkovú arómu striedala trocha drsnejšia vôňa. Andrej Pauko logicky keď jedol, tak musel aj na toaletu. Keďže nijakú nemal po ruke a na teple sa mu páčilo, tak si uľavil tam, kde práve bol. Dopad na nemocničné oddelenie bol ten, že čím viac kúrili resp. vetrali tak sa im smrad zintenzívňoval.
Trvalo skoro dva týždne pokiaľ sa nemocničným zriadencom podarilo lokalizovať príčinu nezvyčajných zápachov. Andrej Pauko svoju skrýšu nechcel opustiť. Nepodarilo sa to docieliť ani privolaným policajtom a tak si na pomoc zavolali kominárov. Po dlho trvajúcom boji s kominárom bol zo svojej skrýše doslova vymietnutý a spolu s ním aj šesť a pol kusov šunky, ktorú už nestihol zjesť. Andrej Pauko bol predvedený na políciu, k jeho stíhaniu však nedošlo. Osud nedojedených šuniek zostal nejasný...
Gömör – Kishont zo dňa 19.2.1911
