Čím som sa hlbšie zaoberal históriou Rimavských Janoviec, tým menej som chápal, prečo sa o osobe Františka Flóriana Rómera na Slovensku mlčí. V predchádzajúcej časti som čo–to o ňom naznačil. Je autorom diela o starých nástenných maľbách, ktoré je považované za prvú uhorskú monografiu z dejín umenia a historickej archeológie. Bol hybnou silou, že sa v Budapešti  konal antropologický a archeologický kongres. Je spoluzakladateľ Bratislavského múzea. Vedec uznávaný v celej Európe nakoniec zakotvil v Rimavských Janovciach a z ruiny, ktorú ste mali možnosť v predchádzajúcom príspevku vidieť, urobil pýchu Gemerskej župy – Opátsky kostol v Rimavských Janovciach. Ale opäť odovzdávam slovo pánovi opátovi:

Majiteľa alebo aspoň opatrovateľa kostol nemá vzhľadom na svoj historický význam, je to chyba. Je jasné, že z polstoročia na polstoročie, čím ďalej je naň smutnejší pohľad, ktorý aj v týchto časoch vidíme. Osobne vidím chybu v tom, že po tzv. plátaní kostola čím ďalej, tým väčšie nedostatky sa ukazujú. Veľa skutočností, ktoré tu nemôžem napísať, poukazujú na fakt, že niektorí veľkí gazdovia by boli najradšej, keby sa kostol úplne rozpadol a oni by mohli stavebný materiál použiť napríklad na stavbu maštalí.Získali by bezplatný materiál. Z obrovským smútkom pozerali miestni katolíci na tento stav, utešovali ich aj príslušníci reformovanej cirkvi, ale nebol nik, kto by bol pomohol a kostol sa zo dňa na deň, čím ďalej, tým viac rozpadal. Predsa sa však našiel jeden, ktorý uvidel, že posledná oprava kostola z roku 1837 bude mať za následok zrútenie časti kostola a chcel ho zachrániť. Využil teda príležitosť, keď v roku 1857 v Gemerskej župe bola na návšteve Jeho cisárska výsosť a v Rimavskej Sobote sa mu dostalo ubezpečenia, že cisárska výsosť ako hlavný mecenáš cirkvi pomôže v tejto záležitosti.

Tento statočný Občan Rimavských Janoviec sa volal Bertalan Michalek Bugaczi a bol miestnym zemepánom a správcom kostola. Nariadenie, ktoré vydala Jeho cisárska výsosť, sa zanedlho dostalo do Budapešti, ale následkom zdĺhavého plánovania záchrany a problémy s prevodom peňazí spôsobili, že v kostole sa prepadol už aj strop, strecha hnila a úplne sa prederavila. Veže tak ostali obnažené a nie len v kostole, ale aj vonku boli už tak viditeľné stopy rozkladu, že vypadávajúci materiál dosahoval výšku troch ľudských stôp. Spodok a základy kostola tak boli týmto úplne zanesené. Ako prišla prvá správa o pomoci, rozhýbali sa ja ľudia a upísali celkom slušné sumy na záchranu kostola. Bol medzi nimi aj rožňavský biskup, miestni katolícki zemepáni a dokonca aj obyvatelia iných vier. Ale žiaľ, vypracovanie siedmich spôsobov záchrany kostola a výpočty nákladov, sústavné dopisovanie medzi Budou a Košicami, meškanie úradných miest a handrkovanie o haliere spôsobili, že plynuli roky a nič sa nedialo a chudobní veriaci napísali list miestodržiteľskej rade 14. októbra 1865, kde v bode 3 stálo – ak okamžite nezískame podporu, v tej chvíli sa obraciame na Jeho cisársku výsosť, aby dodržala slovo, ktoré mi dala. Až by som aj tu neuspel, čo si myslím, že sa nestane, ale ak by sa stalo – napriek tomu, že nesúhlasím s protestantskou vierou, všetkých 400 katolíkov sa zriekne svojej viery a prestúpi – je to obrovská bolesť, ale tak sa stane. Takýmto hlasom vyjadroval svoj postoj verný strážca kostola.

A aký bol výsledok tohto snaženia ? Opäť sa začalo plánovať, objavovali sa ťažkosti a nakoniec pomalý, ale istý rozpad kostola. 22. augusta 1868 som bol na jednej historickej túre, a tak som najskôr navštívil svojho priateľa baróna Jána Nyáryho v Rimavských Janovciach, od ktorého som už o tomto starom kostole vedel veľa vecí, a našiel som si toľko času, aby som celý kostol pomeral a detailne prezrel. Zastavili sme sa aj v pohostinnom dome Ladislava Borbélyiho, reformovaného zemepána. Bol som veľmi srdečne prijatý a ako člen maďarskej akademickej náučnej spoločnosti, jej historickej časti budem mať na mysli, aby som čím skôr obrátil pozornosť kompetentných miest na kostol v Rimavských Janovciach.

Na snímke perokresba F.F.Rómera z roku 1874 a jeho predstava ako by mal kostol vyzerať po rekonštrukcii.

(pokračovanie nabudúce)

Autor: Vladimír Gondáš (Autor je riaditeľom Múzea Údolie Gortvy)