Ako sa stalo dobrým zvykom, Hodejov musí byť stále výnimočný.  Aj keď sa mi podarilo zozbierať len úlomky informácií, sú dostačujúce, aby som mohol tvrdiť, že evanjelický kňaz pôsobiaci v Hodejove Karol Baráth, patril medzi najviac vyznamenávaných poľných duchovných počas prvej  svetovej vojny. Prešiel ňou od začiatku až do jej konca v 39. pluku honvédov v ťažení Európou.

Nepodarilo sa mi zistiť, kedy a kde sa narodil, viem len, že vyštudoval teológiu v Prešove a hneď po jej ukončení je vymenovaný dňa 30.8.1905 za kňaza do misijného centra v Hodejove. Toho istého roku je ukončená aj stavba evanjelického kostola v Hodejove. Dňa 11.7.1906 sa zasnubuje s Margitou Gyürke-Csetneki,  dcérou rimavskosobotského evanjelického kňaza a malohontského seniora Pavla Gyürke-Csetnekiho.

V skutočnosti ide o rodáka zo Štítniku Pavla Glaufa, ktorý prevzal priezvisko svojej manželky a za to mu stoliční páni vymohli zemiansky titul a pomenovanie po rodisku Csetneki t.j. Štítnický.  Ročný plat mladého kňaza je stanovený na 1600 korún ročne a okrem Hodejova ako misijného centra spravuje aj široké okolie, len v roku 1906, pokrstil 16 detí, mal 4 konfirmácie,  242 krát vykonal sviatosť večeri pánovej a pochoval 12 občanov. Až do vypuknutia prvej svetovej vojny pôsobil v Hodejove.

Pluk, do ktorého narukoval, vzniká 31.7.1914 a boje zahajuje 20.8.1914 v Poľsku, najskôr v okolí Tarnawatky, a potom Tarnowa, kde odrazil ruské vojská za rieku Dunajec. Nemá zmysel popisovať anabázu pluku, ktorý  bojoval až do 3.11.1918, keď v okolí mesta Trident v Taliansku padol do zajatia talianskej armády. Vo februári 1916 je Karolovi Baráthovi udelené vyznamenanie, a to duchovný záslužný kríž II stupňa s červeno-bielou stuhou (Piis Meritis) ako uznanie, že pred tvárou nepriateľa, vykonával svoje poslanie kňaza, pričom nasadzoval svoj život nehľadiac na nebezpečenstvo. Ešte toho istého roku je mu udelené vyznamenanie, odznak červeného kríža II stupňa. V marci 1917 mu je udelená vojenská záslužná medaila Signum Laudis, podľa dobových dokumentov, je len veľmi málo duchovných, ktorým bolo toto udelené, je to za statočnosť a činnosť pred tvárou nepriateľa.

V roku 1918 mu je udelený rád cisára Františka Jozefa, a to vyšší stupeň rytierskeho kríža s mečmi a vojenskou dekoráciou (Viribus Unitis). Nejednoznačnosť výkladu pri preklade umožňuje aj pravdepodobnosť, že išlo ešte o vyšší stupeň, a to dôstojnícky kríž s mečmi a diamantmi. Je mu udelený za vynikajúce služby, ktoré vykonával nepretržite počas rokov 1914 – 1918 v líniách fronty.

V dňoch 12.– 13. marca 1918 sa v bližšie nezistenom mieste, v mieste lokácie 1. cisárskej a kráľovskej armády, organizuje konferencia  evanjelických a protestantských poľných duchovných, pod vedením Ladislava Vietorisa, hlavného evanjelického poľného kuráta. V poradí ako tretí vystupuje na konferencii Karol Baráth, jeho príspevok sa týka poskytovania  duchovnej útechy na bojisku.   Po ukončení 1. svetovej vojny sa vracia späť do Hodejova, ale postupne začína stúpať vo funkciách v evanjelickej cirkvi,  kde preberá miesto svojho svokra v Rimavskej Sobote, ktorý odchádza do dôchodku. Nepodarilo sa mi zatiaľ zistiť, kde je pochovaný Karol Baráth, či jeho vojenskú dôstojnícku hodnosť, nedisponujem ani fotografiou, aj keď určitá nádej na jej získanie sa vyskytla.

Je na škodu veci, že som sa nestretol so spracovaním činnosti evanjelických a protestantských poľných kurátov, kým Rímsko-katolícka a Grécko-katolícka cirkev má toto obdobie slušne podchytené. Je pravdou, že som ešte nevyužil najbližší zdroj, a to Evanjelickú farnosť v Rimavskej Sobote, ale v najbližšej dobe tak učiním. Osobnosť Karola Barátha je pre mňa zaujímavá už len tým, že pôsobil v Hodejove a z minimálne vojenského hľadiska bol hrdinom, aj keď v pravom zmysle slova nebojoval so zbraňou v ruke.

Autor: Vladimír Gondáš, Zdroj: Maďarský štátny archív