Podvodník alebo geniálny podnikateľ.
Keďže mám času zase habadej, rozhodol som sa rozvíriť pokojné vody Hodejova, no ale aby som nedramatizoval, pozrieme sa na začiatok 20 storočia. Priblížime si okolnosti predaja Stojkovicsovho kaštieľa a zánik mohutnej pálenice alkoholu. Pokračujem tak v uverejňovaní pamätí starého pána šľachtica.
Majoritná vlastníčka veľkostatku z rodiny Stojkovicsovcov, ktorí mali aj v Sobôtke obchod zo železiarskym tovarom, Jozef Stojkovics, jeho brat a sestra, tak ich veľkostatok v Hodejove zničil pustošiaci ľadovec a oni ho ponúkli na predaj, zdôvodňujúc, že ich celoročná úroda vyšla navnivoč. Svoju čeľaď prepustil zo svojich služieb k začiatku mesiaca júl, nech si každý hľadá zamestnanie kde vie. Majetok napokon predal Deziderovi Kleinovi, pôvodom z Hodejova, tento žid však býval na viacerých miestach. Ku kaštieľu prináležalo podľa parciel 1200 siah a 630 holdov pozemkov. Klein toto všetko kúpil za 1.500.000,- korún, čo v tých časoch bola naozaj pekná suma. Hneď po kúpe začal nadobudnutý majetok drancovať, tam stojací a fungujúci liehovar ktorý bol tak naprojektovaný ako obecný, hneď dal zbúrať a jednotlivý materiál po častiach rozpredával. Ešte aj maltu spomedzi tehál dal rozdrobiť a predal ju ako piesok. Vtedy mne Klein sľúbil, že mi zo Stojkovicsovho majetku odpredá pozemok ktorí sa nachádzal v smere od katolíckeho kostola až po pustatinu Falahúš. Tento pozemok sa tiahol ponad cestu a začínal presne oproti nového cintorína. Ja som toto chcel dať katolíckemu kňazovi ako záhradu a na výmenu som od neho chcel aby svoju záhradu uvoľnil pre potrebu vybudovania nového cintorína, pričom za jeho pozemok by mu ešte obec aj bola zaplatila. Na vybavenie celej transakcie bol poverený kňaz, on však svoju záhradu na hradnom kopci, kde bola zasiata lucerna a zem tam bola úplne čierna, že prečo neviem, ale pravdepodobne na tom mieste mali v minulých storočiach hradný páni ustajnené kone a dobytok, pravdepodobne je to následok toho. Takže túto záhradu nechcel miestny kňaz dať a úmyselne naťahoval čas, pričom sme mu sľúbili, že mu dáme viacnásobok hodnoty a aj kúpime pozemky zo Stojkovicsovho majetku, pre jeho potreby. Z celej transakcie napokon nebolo pre nesúhlas kňaza nič. Klein potom rozdrobil všetky parcely a predal ich jednotlivcom. Ale k jednotlivým parcelám a medzi nimi viedla cesta a tú Klein nepredal a nedal ani užívacie právo pre majiteľov pozemkov, nechal si ju pre seba. A tak sa stalo, že Klein ktorý mal už povesť bohatého človeka, najčastejšie vyhrážkami, od chudoby vymáhal poplatky za používanie cesty ktorá viedla k parcelám, ktoré im on sám predal. Neostalo len pri vyhrážkach ale začal proti nim aj súdne procesy Našli sa aj takí, čo tento postup schvaľovali. Súd sa vyjadril tak, že je nútený rozhodnúť na tomto základe. V Hodejove kaštieľ Stojkovicsov kúpila obec, je pravda, že ani toto nešlo poriadnej ceste. Ale čo už išlo u Kleina po poriadku. Uňho po poriadku nešlo nič ! Na obecnej schôdzi Klein vyhlásil, že k predaju nepotrebuje nič. Na kaštieľ však už mala záložné právo Tatra banka o čom pomlčal a tak miestny gazdovia mu podpísali zmenky, ktoré miestny notár overil a mali byť len ako záloha na predkupné právo a nemali byť zamenené. Po získaní zmeniek Klein nasadol do auta a v banke zmenky zamenil. Gazdovia čo zmenky podpísali, museli o štvrť roka začať platiť bankám ktoré ich vyzývali k splateniam pohľadávok. A tak Stojkovicsov kaštieľ a jeho zariadenie, záhrady boli postupne predávané, podľa toho, kto čo kúpil. Takto boli potom splatené pozdĺžnosti a kaštieľ prešiel pod majetok obce.
Takže je vidieť, že šikovný podnikatelia boli aj v minulosti. Na priložených fotografiách je areál pálenice ktorú dal Klein rozobrať. Stála na miestach kde postavil dom Martin Krnáč st.
Prikladám aj dobovú fotografiu Stojkovicsovho kaštieľa keď prechádzal pod správu obce.
V tom kaštieli sa mimo iné narodila jedna z najvýznačnejších osobností Hodejova a to barónka Martha von Stojkovits dňa 7.10.1895, ktorá sa vydala za Nikolausa Ladislausa Christopha Edmunda, grófa von Degenfeld Schonburg. Zomrela v Eybachu v roku 1977.
