Jdi na obsah Jdi na menu
 


Spomienky starého šľachtica

4. 3. 2020

Hodejov - Veľkostatkár a šľachtic Ladislav Szabó - časť jeho spomienok. Možno raz zverejním celý jeho príbeh, ako ho on zaznamenal...

 

ladislav-szabo.jpgPrikazujem, v prípade môjho úmrtia ma môže pochovať len rímskokatolícky kňaz z Jesenského, počas môjho pohrebu nech zvonia vo vežiach kostolov rímskokatolíckeho a evanjelickej cirkvi v Hodejove, rímskokatolíckeho a reformovaného v Jesenskom a rímskokatolíckom v Abovciach. Kňaz z Hodejova nech dostane dvojnásobne zaplatené pohrebné a za zvonenie nech dostanú v Hodejove tiež dvojnásobne zaplatené.
V Hodejove bývam od roku 1862 na našom starom majetku ktorý ako donáciu dostal Ladislav Kubínyi kapitán kráľovského dvora od kráľa Ladislava. Mojimi starými rodičmi po mame je Maximilián Prónay zemepán z Lučenca – Opatovej a Otília Kubínyiová statkárka z Hodejova. Mám skončené právnické vzdelanie z univerzity v Budapešti a štátnu skúšku som skladal u starého Alexandra Wekerleho. Domov som sa vrátil aby som zveľadil náš majetok a začal som gazdovať. Mojim úmyslom bolo aby som dokázal dať ľuďom prácu a veru počas doby môjho pôsobenia, zaplatil som za prácu viac ako všetci ostatný gazdovia v okolí dohromady. Mnohokrát som zaplatil aj za takú prácu, kde som vedel, že zisk bude oveľa menší ako sú náklady. Platil som aj deťom ktoré po orbách chodili zbierať larvy chrústov z polí. Nikdy som nikoho nenútil ísť ku mne pracovať a nebránil keď chcel odísť. O svoju čeľaď som sa dokázal postarať a aj keď ochoreli, sám som k nim doniesol lekára a ten mohol predpísať hocijaké lieky bez ohľadu na cenu vždy som za ne stále zaplatil v lekárni a priniesol som ich. Zdokonaľoval som chov svojich koní, ktoré som výlučne dodával len pre potreby armády. Mal som zdokonalený chov oviec a desať rokov ich chov spravoval Imrich T. Kovács riaditeľ štátneho ústavu pre skvalitňovanie ovčej vlny v Budapešti. Právom môžem tvrdiť, že najkvalitnejšia ovčia vlna zo slovenského územia pochádzala práve odo mňa. Moja pôda ako aj lúky boli odvodnené, melioračné rúry zakladala inžinierska spoločnosť z Miškovca. Každý rok som použil na poľnohospodársku pôdu umelé hnojivá. V mojich lesoch kde sa sústavne dosádzajú nové stromy nieto holé miesta. Všade kde len bol náznak, som zalesnil a starám sa o ne.
Počas vypuknutia 1. svetovej vojny som mal vybudovanú vlastnú výzvednú službu. Stále som vedel kedy dorazí vojenský vlak do stanice v Jesenskom. Keď som dostal správu, tak sa u mňa v domácnosti narušil zaužívaný poriadok a varilo sa, pieklo len pre potreby vojakov. S plne naloženým vozom a mojimi dvomi dcérami sme niesli hotové potraviny pre vojakov k vlaku do Jesenského, popritom som stále dal viac tisíc cigariet ako aj tabaku, ktorý som aj keď s ťažkosťami ale stále zohnal. Bolo tak, že som odniesol aj plný voz nakladaných mladých lahôdkových kukuríc v pohároch. V korytách som nosil tvarohové alebo makové rezance, bolo aj tak, že som dal celého kŕmnika do kuchyne vojenského vlaku. Daroval som aj 60 kusov vypracovaných ovčích koží s vlnou pre potreby vojenského veliteľstva. Moje dcéry si svoje vianočné darčeky vypýtali odo mňa dopredu v peniazoch a celé štyri týždne pred Vianocami z dedinskými dievčatami a zo zbierok, vyrábali a kupovali pre vojakov vianočné darčeky. Ešte aj do Bulharska posielali darčeky pre vojakov. Párkrát do roka som zo svojimi dcérami zašiel aj do nemocnice v Rimavskej Sobote, kde sme nosili torty, zákusky, potraviny ale aj cigarety. Každý zranený vojak s výnimkou majetnejších občanov z Hodejova dostal odo mňa 1 veku pšenice a 6 kúpeľných lístkov do kúpeľov v Hodejove, kde sa mohol preliečiť proti reume. V mojej kuchyni sa varilo tak, že hocikedy keď ku mne prišiel nejaký vojak, sadal si za prestretý stôl a hneď sa mu podávalo jedlo. Moje dve dcéry porozdávali svoje odložené biele plátna a bielizne do posledného kúska pre malé deti a tak sa stalo, že keď sa mojej dcére počas komúny v Budapešti narodilo dieťa, nemalo preň ani plienky ani bielizeň.

 

Komentáře

Přidat komentář

Přehled komentářů

Zatím nebyl vložen žádný komentář