Snáď poslednýkrát sa vraciam k téme kúpeľov v Hodejove za predpokladu, že už v archívoch nič podstatné k nim nenájdem. Táto stať je z knihy, ktorá vyšla koncom uplynulého roku pod vyššie uvedeným názvom, autori sú Eva Potočná a Július Cmorej. Keďže som bol oslovený k spolupráci, ktorú som prijal, prezentujem tu výsledok spoločných zistení. Na stať o Hodejove, na ktorej som spolupracoval, mám právo od autorov knihy na jej zverejnenie.
Obec sa nachádza v južnej časti okresu Rimavská Sobota v Banskobystrickom kraji. Leží v juhozápadnej časti Rimavskej kotliny a Cerovej vrchoviny v údolí potoka Gortva. Obec je doložená z roku 1280. Bol majetkom hodejovského hradu, ktorý sa týčil nad dedinou. Turci obec i hrad spustošili. Od 18. storočia je obec majetkom rodiny Kubínyiovcov. Prameň uhličito – zemitej slabo železnatej kyselky je známy už v 18. storočí. Juraj Marikovsky vo svojom opise minerálnych prameňov na území Gemera z roku 1813 o Hodejove uvádza okrem iného aj tieto informácie: Pramene ležia v blízkosti rieky Gortva, a preto bývali každoročne zaplavované. Miestni obyvatelia sa snažili vodu z prameňa odviesť akýmsi dreveným potrubím. Vodu opisuje ako priezračnú bez farby, z ktorej bez prestania vystupujú malé bublinky. Keď sa zmieša s kyslým vínom silne šumí. Svoj rozbor končí vetou „večná škoda, že tu nevznikajú žiadne kúpele!“.
Na druhej strane v Korabinskom atlase Uhorska z roku 1792 je Hodejov označený už ako kúpele. Voda s teplotou asi 19 C sa spočiatku len pila pri rôznych chorobách premeny látok, pri cievnych a srdcových chorobách, neskôr sa začala ohrievať a používať ako liečivý kúpeľ. David Wachtel v diele Ungarns Kurorte und Mineralquellen z roku 1857 uvádza, že sa pri prameni uhličito-zemitej kyselky nachádzali malé kúpele, ktoré pozostávajú z 8 obytných izieb pre kúpeľných hostí za 16 grajciarov na deň a 9 kúpeľných kabín, každá s jednou vaňou za 10 grajciarov. Ďalej tu bola malá tanečná sála a biliardová miestnosť. Počet kúpeľných hostí, ktorí sem prišli z Gemerskej i priľahlých žúp do 29. augusta 1857, bol spolu 113 osôb, ktorým bolo poskytnutých 2000 kúpeľných procedúr. Záujem bol aj väčší, ale žiadne nové kúpeľné kapacity sa nepostavili.
Monografia o Gemerskej župe z Borovszkého edície Župy Uhorska z prelomu 19. a 20. storočia o hodejovských kúpeľoch uvádza: „K dispozícii je kúpeľný dom s 15 izbami, 11 vaní, kde sa poskytujú parné a minerálne kúpele. Pri pitnej kúre je voda zvlášť účinná pri malátnosti a chudokrvnosti. Počet stálych hostí sa z roka na rok zvyšuje. Je len na škodu, že všetky pokusy o zvýšenie úrovne kúpeľov sú zatiaľ neúspešné, napriek výbornému účinku vody, ktorá môže smelo súťažiť s ktorýmikoľvek zahraničnými kúpeľmi. Pre menej náročných hostí sa dajú prenajímať aj izby v domoch v dedine. Boli pokusy o využitie vody na plnenie do fliaš, ale pre rýchly úbytok voľného kysličníka uhličitého s vodou nie je možné týmto spôsobom obchodovať. Kúpele sú v súkromných rukách, nemajú stáleho lekára, ale k dispozícii je obvodný lekár.“
Najväčší rozmach kúpele dosahujú v prvom desaťročí 20. storočia až do začatia prvej svetovej vojny. V dobovej tlači sa objavujú inzeráty, že hodejovské kúpele sú jediným liečebným zariadením na území Uhorska, ktoré využívajú „Lahmannovu“ metódu liečenia s istými a trvalými liečebnými účinkami. Povedzme si niečo o nemeckom lekárovi Heinrichovi Lahmannovi (1860 – 1905) a o jeho liečebných metódach. Mohli by sme ho nazvať predchodcom všetkých dnes tak úspešných fitnes, wellnes programov a programov zdravej výživy. Bol priekopníkom prírodnej a alternatívnej medicíny s praktickým využitím rehabilitácií a vodoliečby. Bol toho názoru, že choroby sú dôsledkom zlých stravovacích návykov, a preto je správna výživa nevyhnutná, aby sa zabránilo ochoreniam. Bol jeden z prvých lekárov, ktorý pochopil a uznal význam minerálnych látok v strave. V roku 1888 si otvoril fyzioterapeutické sanatórium „Biely jeleň“ v blízkosti Drážďan. Zo skromných začiatkoch sa sanatórium stálo známou, renomovanou medzinárodnou inštitúciou.
Navštevovali ho významné osobnosti, členovia kráľovských rodov. Návštevnosť dosiahla v roku 1893 1000, v roku Lahmannovej smrti 1905 4000 a v roku 1913 7400 stálych hostí. Základom kúpeľných procedúr sa stala zdravá výživa, spojená s cvičením na čerstvom vzduchu a hydroterapia. Lahmann sa zaoberal otázkami ľudského metabolizmu a vyvinul vlastné produkty a doplnky stravy. Odporúčal stravu, ktorá mala obsahovať hlavne šaláty, zeleninu, ovocie, orechy, doplnené o mlieko a mliečne výrobky a celozrnné pečivo. Mäso a nápoje mali byť obmedzené len na nedeľu. Pre svojich pacientov vyvinul päť samostatných diét. U svojich pacientov presadzoval metódu „odolnosti“, dostatočného pohybu v prírode a cvičenia. Povinné boli ranné cvičenia v ľahkom oblečení a to aj v zime. Pre mužov ako doplnkové cvičenia odporúčal pílenie dreva a prehadzovanie piesku lopatami z kopy na kopu. Aj keď Heinrich Lahmann zomrel mladý (na zápal srdcového svalu v dôsledku chrípky) jeho metódy zostali, aj keď v upravených verziách dodnes živé a populárne. Ak hodejovské kúpele boli schopné ponúkať a poskytovať v tej dobe najpopulárnejšie a najmodernejšie „Lahmannove“ kúpeľné metódy, význam kúpeľov je nedocenený.
Podrobné informácie o fungovaní a vybavení parných a liečebných kúpeľov v Hodejove začiatkom 20. storočia sa môžeme dočítať v 16-stránkovom kúpeľnom prospekte vydanom v Budapešti roku 1902 majiteľom kúpeľov Samuelom Kleinom. Podľa prospektu je hodejovská minerálna voda s bohatým obsahom železa a kysličníka uhličitého známa ako „Šťavica“. Má príjemnú kyslastú chuť a ako liečivá voda sa odporúča hlavne pri nasledovných ochoreniach: chudokrvnosť, malátnosť, ženské choroby, nervové ochorenia, ochorenia svalov. Kúpeľná sezóna trvá od polovice mája do 30. septembra. Otvorenie i ukončenie kúpeľnej sezóny je spojene s tanečnou zábavou a ohňostrojom. Kúpeľní hostia majú k dispozícii vaňové a parné kúpele, z ktorých parné kúpele patria takmer medzi jedinečné svojho druhu. Kúpele sú k dispozícii počas celého týždňa od 6. hodiny rannej po 8. hodinu večer. Návštevné hodiny parných kúpeľov sú rozdelené osobitne pre mužov a ženy. V nedeľu, pondelok, utorok predpoludním sú parné kúpele k dispozícii pre mužov popoludní pre ženy. V stredu, štvrtok, piatok, sobotu je to naopak. Personál je povinný dôkladne vyčistiť vane pred kúpeľným hosťom a teplotu vody pripraviť podľa odporúčania lekára. Vaňový kúpeľ je pre hosťa k dispozícii v dĺžke jednej hodiny. Pre hotelových hostí je dispozícii ubytovanie v samotnej kúpeľnej budove ako aj samostatnej hotelovej budove. K dispozícii je reštaurácia k tomu cieľu postavenej osobitnej budove, ktorú prevádzkujú priamo kúpele. Na rozptýlenie kúpeľných hostí 3-4 denne hrá dobre organizovaná cigánska kapela, k dispozícii je krytá kolkáreň, denná tlač. Pravidelne sa organizujú koncerty, tanečné večery. Každý hosť, ktorý sa v obci alebo na území kúpeľov zdržuje viac ako 3 dni, platí hudobný poplatok 2 koruny za týždeň. Cena parného kúpeľa spolu s bielizňou a masážou je 1 koruna. Vaňový kúpeľ podľa kategórie stojí 60 halierov alebo 1 korunu. Uterák je za 10 halierov, plachta 20 halierov. Cena izby s posteľnou bielizňou stojí od 1,60 koruny po 4 koruny. Izba bez posteľnej bielizne je o 60 halierov lacnejšia. Ceny v reštaurácii sú podľa prospektu veľmi prijateľné: Polievka 16 halierov, prívarky 24 halierov, cestoviny 40 halierov, guláš 40 halierov, mäsá od 60 halierov po 1 korunu. Železničiari majú z cien kúpeľných služieb, ubytovania a z ceny jedál 30% zľavu.
Ďalšou zaujímavosťou z tohto obdobia je existencia „hodejovského kúpeľného vlaku“. Existuje pohľadnica z roku 1903, ktorá zachytáva „hodejovský kúpeľný vlak“ na železničnej stanici v Jesenskom. Podľa železničného poriadku platného v roku 1904 premával od 1. júna do 15. septembra. Odchádzal z Jesenského o 15.51 hod s príchodom do Hodejova o 16.10 hod. Späť odchádzal z Hodejova o 21.05, príchod do Jesenského bol 21.20 hod a do Rimavskej Soboty o 22.06 hod. Pravdepodobne hlavným dôvodom existencie vlaku bola možnosť dennodenných návštev kúpeľov aj zo strany zamestnaných osôb, ako aj možnosť návštev rodín, ktoré letovali v hodejovských kúpeľoch. Vlak okrem iných vozňov tvorili aj tri poschodové vozne, v tej dobe novinka. Dá sa povedať, že to boli prvé dvojposchodové vozne používané v Uhorsku.
30. mája 1906 sa na pozvanie vtedajšieho majiteľa hodejovských kúpeľov Samuela Kleina konalo v kúpeľoch pravidelné jarné zasadanie Lekársko-lekárnického vzdelávacieho spolku Gemerskej župy. Na zasadaní zaznel z úst predsedu spolku Dr. Tomáša Löcherera zaujímavý návrh na vybudovanie „letnej vilovej dediny“ na úpätí hradného kopca oproti areálu kúpeľov. Ako dôvod sa uvádzal nedostatok ubytovacích kapacít v kúpeľoch. Nové vily by slúžili na ubytovanie kúpeľných hostí ako aj na rekreačné a letné dlhodobé pobyty. Návrh predpokladal vznik akciovej spoločnosti, ktorá by postavila rad štvorizbových viliek vzájomne oddelených parkovou úpravou. Nadobúdacia cena jednej vilky vrátane vnútorného vybavenia nemala stáť viac ako 4000 vtedajších korún. Tieto vilky by si na princípe doživotného nájmu mohli dovoliť kúpiť ľudia aj z nižšími príjmami. Hodejov mal dobre vlakové spojenie s Miškolcom, Lučencom, Rimavskou Sobotou a tak návrh predpokladal, že vilky by si mohli hlavne zakúpiť rodiny obchodníkov, právnikov, lekárov, štátnych úradníkov pôsobiacich v týchto mestách. Rodina by sa celú letnú sezónu mohla zdržiavať v kúpeľoch a hlava rodiny by ju vďaka dobrému vlakovému spojeniu mohla navštevovať niekoľkokrát týždenne. Ďalší osud návrhu nie je známy, ale pravdepodobne zostal len na úrovni zaujímavého nápadu. Posledným predvojnovým majiteľom kúpeľov je Albín Khón. V období prvej republiky kúpele slúžia okrem kúpeľnej liečby aj ako miesto rekreácie a oddychu. Zaznamenáva sa, že kým vo väčšine kúpeľov na južnom Slovensku je v tomto období zaznamenaná stagnácia a úpadok v hodejovských kúpeľoch je čulejší kúpeľný ruch. Posledným majiteľom kúpeľov je Lajos (Ľudovít) Micsurda.
Kúpele sú po druhej svetovej vojne znárodnené, ale poškodené a zničené objekty neumožňujú obnovu kúpeľnej liečby. Určitý pokus je urobený v roku 1951, keď si objekty kúpeľov prenajalo spotrebné družstvo jednota v Rimavskej Sobote. Dalo opraviť kúpeľný dom a začalo s kúpeľmi vo vaniach v ohriatej železnatej vode. Denne bolo možné podať asi 120-140 kúpeľov. V priľahlom hoteli bolo k dispozícii 34 postelí a reštaurácia. Všetko to ale už malo charakter rekreačný. Chýbala lekárska starostlivosť, pomocné procedúry a kúpeľný charakter sa úplne stratil. Ľudia sa prišli vykúpať a odišli. Fungovalo to do sedemdesiatych rokoch 20. storočia, keď aj táto možnosť zanikla.
Autor: Vladimír Gondáš
